Dňa 9.6. sme sa my, žiaci 9. a7. ročníka zúčastnili exkurzie v Koncentračnom tábore Osvienčim. Ráno o ôsmej hodine sme sa mali stretnúť pred školou, kde nás vyzdvihol autobus. Po ceste sme vzali aj našich spolužiakov z Krpelian. Cesta bola náročná a dlhá. Zastavili sme sa na slovensko – poľských hraniciach, kde sme si vymenili naše peniaze za poľské. Počas chvíľ strávených v autobuse, nás pani sprievodkyňa oboznamovala s históriou Poľska. Tábor bol rozdelený na dve časti. Už sme boli oboznámení na hodinách dejepisu s tým, čo sa tam v minulosti dialo, a preto sme vedeli, čo nás tam čaká. V prvej časti, nazvanej Brezinka, sme videli vagón, ktorý bol pôvodne určený na prevážanie dobytka , ale v tomto prípade ním Nemci privážali Židov, z celej Európy a Ázie, priamo do tábora. Medzi nimi sa nachádzalo veľké množstvo Slovákov. Hneď pri vystúpení z neho museli odovzdať všetky svoje veci, ktoré sa odkladali do tzv. Canady-skladu zozbieraných vecí.Nemci ich triedili a posielali do Nemecka. Ďalej sme postupovali k obytným miestam, pôvodne to boli stajne pre 16 koní, ale Nemci boli schopní tam natlačiť okolo 100-150 ľudí. Spávali na 3-poschodových posteliach , kde v jednej spali aj dvanásti. Neskôr sme sa presunuli do Auschwiczu 1,v ktorom boli oveľa priaznivejšie podmienky ako v Brezinke. Nachádzali sa tam murované baraky, ktoré Nemci maskovali rôznymi nápismi, ako chirurgia a iné. Chceli ukryť podlosti, páchané na týchto miestach. Keď sme tam prišli, všimli sme si precíznosť, akou to všetko stavali a zaznamenávali si každý krok ,čo je o Nemcoch známe. Hneď ako sme vošli dnu a videli sme všetky tie veci, medzi ktorými boli aj vlasy, topánky, rôzne protézy a detské vecičky, cítili sme veľký smútok za tých ,čo tam zahynuli ,aj napriek tomu, že sme ich nepoznali. Dokonca , keď sa pozeráte na všetky tváre na fotkách , ktoré viseli všade naokolo, chcete utiecť niekde preč, ďaleko odtiaľ. Dozvedeli sme sa, že Osvienčim, bol akousi dopravnou tepnou, čiže sa nachádzal v strede Európy. Pri vstupe do plynovej komory, nám prebehol mráz po chrbte. Keď sme si predstavili, že na tom mieste, kde sme stáli, zomrelo tisíce detí, žien a starých ľudí, bolo niečo príšerné. S pani sprievodkyňou sme išli po skupinkách. Každá dostala slúchadlá s prístrojom, kde sme si naladili našu frekvenciu, ostatné mali inú. Pamiatku si prišli uctiť ľudia, zo všetkých kútov sveta. Aj keď táto exkurzia nebola veľmi príjemná, ale sme radi , že sme mali možnos5, vidieť niečo takého.
Autor:Andrea Hlavatová 9. B